Prvá vec, ktorú si väčšina ľudí pri zmienke o japončine vybaví, býva veľmi často japonské písmo. Čo to teda je japonske písmo? Sú jeho znaky „obrázky“ alebo „písmenká“? Je japonské písmo zložité? Nie je to nakoniec len „rozsypaný čaj“ …? Jedna z najčastejších otázok, ktorú mi ľudia v súvislosti s japončinou kladú (okrem obligátneho: povedz niečo japonsky!) sa týka japonského písma. Tie znaky sa píšu alebo sa maľujú? Jeden znak znamená jedno slovo alebo jednu slabiku? Koľko tých znakov v japončine existuje? apod. Skúsme si otázku japonského písma aspoň stručne načrtnúť. Opäť si to ale dovolím vziať trochu okľukou…

Písmo ako také hralo v histórii ľudstva úplne zásadnú úlohu. Predovšetkým nám pomáha stanoviť samotnú hranicu medzi históriou a prehistóriou (za prehistóriu sa väčšinou označuje to obdobie ľudstva, o ktorom sa dozvedáme z iných než písomných záznamov – pretože žiadne písomné záznamy nemáme). Okrem toho hralo písmo veľmi často veľkú úlohu v naboženstve, politike, kultúre ako takej, a tým všetkým ovplyvnilo životy miliárd ľudí. V neposlednom rade má písaný jazyk (oproti hovorenému) onú magickú schopnosť prenášať a uchovávať informácie v čase. Písmo ako také prešlo za dobu svojej existencie rozsiahlym vývojom. Skúsme sa na to pozrieť z hľadiska jazyka …

Každý z nás si určite pri zmienke o vývoji písma vybaví nástenné jaskynné maľby, diela našich pra-pra-predkov. Lovci a lovená zver, primitívne nákresy sídlisk, zbraní a rituálov. Niekde v týchto maľbách sú bezpochyby zárodky písma, ale môžeme v ich prípade hovoriť o písme? A čo v prípade mezopotámskeho klinového pisma? Či v prípade egyptských hieroglyfov? Kde končia obrázky a začína písmo? Otázka to nie je tak úplne jednoduchá, ale väčšina historikov a lingvistov sa v podstate zhoduje, že pre stanovenie onej pomyselnej hranice máme jeden celkom spoľahlivý prostriedok – jazyk. Vysvetlíme na príklade.

Máme niečo napísané (alebo nakreslené), čo úplne evidentne pripomína (napríklad) rybu. Na zobrazení je jasný rybí tvar, chvost, možno aj plutvy. Je to obrázok alebo znak (nejakého písma)? To záleží na tom, aký vzťah to podľa autora malo ku skutočnosti. Ak tým chcel autor zobraziť proste rybu, toho živočícha, ktorého lovil v rieke či mori, potom sa jedná o obrázok. To, pravda, prestáva platiť vo chvíli, kedy sa zobrazenie prestáva vzťahovať ku konkrétnej skutočnosti mimojazykove reality, a začína mať vzťah k určitému jazykovému znaku – slovu. Vtedy môžeme o danom zobrazení hovoriť ako o znaku určitého písma. Skúsme si teoreticky predstaviť, že ona ryba by bola súčasťou nášho vlastného písma, a mala by význam napríklad „kapor“. Nám, ktorí by sme onen znak „čítali“, by sa vybavilo slovo „kapor“. Avšak, ak by sa na znak pozrel napriklad Mexičan, vybavil by si najskôr nejakú rybu (a nie slovo „kapor“, a asi ani španielske slovo „pescado“ či „carpa“) = ona ryba by preň bola iba obrázkom, bez akéhokoľvek vzťahu k jazyku.
Práve oprostením kresieb od vzťahu ku skutočným objektom (systémom takto fungujúcim sa hovorí piktografické systémy, niekedy tiež obrázkové písmo, aj keď výraz „písmo“ je tu použitý trochu nepresne), a ich asociovaním s jazykovými jednotkami pravdepodobne došlo ku vzniku prvého písomného systému – ideografického či logografického písma.

Prirodzenou vlastnosťou ľudského jazyka je (okrem vývoja, ktorý som spomínal v minulom prispevku) jeho snaha o úspornosť a ekonomickosť, teda o to, vyjadrit toho čo možno najviac s pomocou čo možno najmenej prostriedkov. To samozrejme platí aj pre písmo. Ľudia prišli na to, že ak budú pre každé slovo jazyka používať jeden znak, bude mať písomný systém nesmierne množstvo jednotiek, čo by ho robilo veľmi obtiažnym pre naučenie (a teda prístupným len úzkemu okruhu užívateľov, ak vôbec). Keď sa zamysleli, uvedomili si taktiež, že samotná ľudská reč je zložená z istého obmedzeného počtu menších jednotiek, než sú slová. Tymito jednotkami sú slabiky. Keď teda budú používať jeden znak pre každú slabiku (a nie pre každé slovo), veľmi radikálne tým zredukujú počet znakov a zjednoduššía celý pisomný systém. Tak sa pravdepodobne zrodilo slabičné písmo. Príkladom jazyka, ktorý používa slabičné písmo je napr. mykénska gréčtina, africký jazyk vai alebo jazyk severoamerického indiánskeho kmeňa Cherokee.

Bolo samozrejme otázkou času, než niekto príde na to, že aj slabiky sú zložené z ešte menšieho počtu jednotiek – hlások / foném, a zjednodušením teda vznikne hláskové písmo čiže abeceda, ako je napríklad nami používaná latinka, azbuka či písmo používané v arabčine (Arabčina teda používa znaky, ktoré vyjadrujú hlásky, a ako zistíme neskôr, nemá s japončinou v tomto smere veľa spoločného). Avšak je potrebné zdôraznit, že k vývoju písma dochádzalo postupne a plynulo. Naviac vývoj neprebiehal vo všetkých jazykoch a kultúrach rovnako, a výsledkom toho je, že dnes existujú (okrem piktografických systémov) ako jazyky používajúce ideografické pismo, tak jazyky používajúce písmo slabičné, hláskové, či jazyky, ktoré žiaden písomný systém nemajú. Celú vec som trochu zjednodušil (a vynechal som zmienku o niektorých ďaľších menej používaných písomných systémov), ale pre naše potreby by to malo stačiť.

No a teraz už hurá k japončine. Japončina je dnes všeobecne považovaná za jazyk s najzložitejším písomným systémom na svete (teda z nám známych jazykov). Je to predovšetkým preto, že kombinuje nasledujúce komponenty:

• kanji (čínske znaky)
• kana (dva pôvodné japonské písomné systémy)
• latinka
• arabské číslice

Aby sme si celý systém trochu viac priblížili, nahliadneme do histórie. Nie je známe, že japončina pred prijatím čínskych znakov mala nejaký svoj vlastný písomný systém. K príchodu čínskeho skriptu do Japonska pravdepodobne došlo počas 5. storočia nl vďaka budhistickým mníchom prostredníctvom kórejského kráľovstva Päkče. S čínskym písmom samozrejme prišla aj čínština, ktorá sa v Japonsku stala jazykom vzdelancov, úradníckej a vládnucej triedy. Ukázalo sa však, ze čínština je pre zápis japončiny tak trochu nevhodná, predovšetkým z toho dôvodu, že je typologicky úplne odlišným jazykom. Časom sa však vyvinul tzv. kambun, systém, ktorý používal čínske znaky, a s pomocou istých diakritických značiek pomáhal čítať text v súlade s japonskou gramatikou.

Na tomto mieste si musíme povedať aspoň pár slov o tom, čo to sú kanji. Termín samotný doslova znamená „znaky Chanu“ ( „Chan“ bolo meno čínskej dynastie vládnucej v Číne cca medzi rokmi 200 pr. nl. a 220 nl, označoval ale taktiež Čínu ako takú). Sú to v podstate ideogramy (pozri ideografické písmo vyššie), každý znak má teda dve zložky – významovú a fonetickú. V tom sa líši ako od piktogramu (ktoré obsahujú len zložku významu), tak od slabičných aj hláskových systémov (ktoré obsahujú len zložku fonetickú). Existuje niekoľko druhov kanji, podrobnejšie sa k nim vrátime na inom mieste.

Zhruba v polovici 8. storočia bola v Japonsku zostavená známa zbierka básní Man\’yoshu. Tá bola zapísaná pomocou obmedzeného počtu čínskych znakov, avšak systém zápisu využíval ich fonetickú zložku (a bral len malý ohľad na význam znaku). Tomuto systému sa podľa zbierky začalo hovoriť man\’yogana. Zjednodušením tohto systému vznikol v Japonsku systém znakov, ktorému sa hovorí hiragana. Pozostáva z relatívne obmedzeného počtu znakov, ktoré majú iba fonetickú zložku, a väčšinou označujú slabiky. Prakticky paralelne, podobným spôsobom, hoci v inom prostredí (v budhistických kláštoroch) vznikol zjednodušením určitých častí určitých znakov kanji ešte jeden systém – katakana. Pomocou každého z dvoch vyššie zmienených systémov (súhrnne sa im hovorí kana) bolo možné foneticky zapísať akýkoľvek text v japončine.
Napriek tomu,že kana svojou jednoduchosťou sprístupnila písmo širšej vrstve japonskej spoločnosti, dominantné postavenie (predovšetkým v politike, úradoch a „vyšších literárnych štýloch“) si udržiavala čínština. A to po hodne dlhú dobu …

Súčasná japončina používa kanji predovšetkým k zápisu slovných základov (u substantív, adjektív, prísloviek, slovies), pričom k zápisu gramatických častí textu (koncoviek, spojok, partikúl a pod.) sa používa kana (teda predovšetkým hiragana). Tá sa tiež používa v prípade, že si pisateľ nie je istý znakom, bežný znak je príliš zložitý, zložito zapamätateľný, zriedka používaný, prípadne ak sa chce pisateľ vyhnúť významovému zafarbeniu, ktoré kanji sprevádzajú. Katakana sa najčastejšie používa pre zápis citosloviec, slov cudzieho pôvodu (tým však nemyslíme slová pôvodu čínskeho), či plní funkciu zdôrazňovaciu (podobne ako napr. v latinke kurzíva). Číslovky sa zapisujú buď pomocou znaku, dnes však stále častejšie pomocou arabských číslic. V poslednom rade sa potom v japonskom texte objavuje latinka, ktorá sa javí oveľa pohodlnejšia, než jej foneticky prepis do katakany.
Kombináciou všetkých týchto zložiek špecifickým (avšak často nejednoznačne stanoveným) spôsobom je práve tým faktorom, ktorý z japončiny robí jazyk s najzložitejším známym písomným systémom na svete.

Pri štúdiu japončiny je písmo jedným z najťažších prvkov, ktoré sa študent musí naučiť (predovšetkým s ohľadom na stovky kanji). Prakticky nie je možné sa mu vyhnúť, pretože v Japonsku a pri komunikácii v japončine sa s ním stretávame na každom kroku. Cudzinci v tom však nie sú sami. Aj samotný Japonci s písmom zápolia. Bolo by však iste nespravodlivé, keby som pri všetkých zložitosťiach a obtiažnostiach nespomenul tiež nesporné kúzlo, ktorým japonské písmo vládne, a ktorým priťahuje nejedného záujemcu k štúdiu japončiny…