Čítajú sa čínske znaky v japončine rovnako zložito, ako zložito často vyzerajú? Existuje viac možností, ako znaky čítať? Aký je v tomto ohľade vzťah japončiny k čínštine? Čítanie „rozsypaného čaju“ môže niekedy vážne pripomínať skôr „veštenie z čajových lístkov“ …

V minulom príspevku som načrtol ako problematiku jazykového znaku věeobecne, tak aj zakladnú klasifikáciu kandži v japončine. Stále nám ešte ale zostáva nezodpovedaná otazka, ako sa vlastne kandži čítajú. Čítanie sa totiž často považuje za ten najťažší prvok pri štúdiu japončiny ako cudzieho jazyka. Tak hurá do toho!

Jedno slovo = jeden znak?
Jedna z najčastejších otázok týkajúcich sa kandži vyzerá asi nejako takto: Jeden znak znamená jedno slovo? Alebo môže viac znakov dohromady tvoriť jedno slovo? Opäť narážame na dlhoročný lingvistický problém – čo je to slovo. My, čo používame latinku, mávame chápanie konceptu „slova“ asi uľahčené tým, že jednotlivé slová sa oddeľujú medzerami, takže za „slovo“ často považujeme súvislú sekvenciu písmen, oddelenou z oboch strán medzerami. Nutné je však dodať, že ani v latinke sa nevyhneme sporným situáciám (napr. slová typu „self-made“ v angličtine, ide o jedno alebo dve slová?). V japončine je to o to zložitejšia, že medzery sa nepoužívajú, a slová sa lepia jedno za druhé (relatívne nedávno sa začali používať diakritické znamienka, ako je 。alebo 、).
Každopádne už pri letmom pohľade na japonský text môžeme vidieť, že sa znaky často vyskytujú nesamostatne. Okrem situácii, keď jeden samostatný znak kandži označuje jedno slovo (napr. 雨 = „dážď“) tak existujú v japončine situácie (a je ich viac než dosť), kedy sa znaky vyskytujú v tzv. zloženinách (pre tie sa v japončine niekedy používa označenie jukugo). Tie môžu označovať ako celé slová (napr. 子 供 = „dieťa“), tak aj ich časti (napr. 美味 し い = „chutný“, „byť chutné“ a pod., posledné dva znaky sú písané kanou).

Modžijomi vs. kotobajomi
Pri vysvetľovaní čítania kandži sa väčšinou začína od sinojaponského a japonského čítania. Toto základné delenie sa mi osobne zdá nedostatočné. Vezmem to teda ešte trochu viac zoširoka.

Kana, ako fonetický systém, určite skrýva pri čítaní menej záludností než kandži. Je to v podstate obecná vlastnosť všetkých fonetických písomných systémov (abecied …). V slovenčine tak môžeme, ak poznáme pravidlá čítania, väčšinou správne prečítať akékoľvek slovo, dokonca aj také, ktoré nepoznáme a vidíme ho prvýkrát v živote. Znalosť pravidiel čítania fonetického písma v závislosti na jazyku je samozrejme nevyhnutná. V slovenčine (ktorá sa základných pravidiel drží relatívne striktne) to nie je zas taký problém. Ale skúste si prečítať slovo (hoci písané latinkou) nejakého iného jazyka, ktorý neovládate. Napríklad nejaké slovo z francúzštiny, napr. „châteaux“ – „zámky“. Človek, ktorý francúzske pravidlá pre čítanie latinky nepozná, pravdepodobne použije pravidlá zo slovenčiny, a výsledkom bude nesprávne prečítané slovo. Neznalosť pravidiel čítania španielčiny napríklad spôsobuje, že mená Miguel veľa ľudí číta [miguel] namiesto správneho [migel], alebo že slovo „hombre“ čítame ako [hombre] namiesto správneho [ombre] …

V niektorých prípadoch nám ani dokonalá znalosť pravidiel čítania nezaručí správny výsledok. Napríklad v angličtine existuje pravidlo čítať skupiny písmen „ea“ ako [i:] (dlhé „i“). Určite to platí v slovách ako „sea“, „mean“, „bean“, „cheap“ a pod. Neplatí to však v slove „meant“, ktoré sa číta [ment]. Človek, ktorý slovo „meant“ vidí prvýkrát v živote takmer určite použije pri jeho čítaní vyššie spomínané pravidlo o čítaní písmen „ea“, a slovo prečíta [mi: nt]. Ešte zložitejšie situácia nastane v prípade slova „read“, ktoré má pre jeden zápis dve rôzne čítania [ri: d] a [red]. Niekto síce môže namietať, že teda môžeme stanoviť pravidlo, že „ea“ sa v niektorých prípadoch číta [i:] a v niektorých prípadoch [e]. Toto pravidlo sa však bude len veľmi málo hodiť niekomu, pre koho je dotyčné  problematické slovo nové (pretože potom ma zaručenú správnosť čítania maximálne „päťdesiat na päťdesiat“).

Z vyššie uvedeného nám vyplýva nasledujúce: Aj v jazykoch, ktoré používajú fonetické písma, môžeme väčšinou zaručene správne prečítať iba tie slová, ktoré poznáme. Inak povedané, ak narazíme na slovo, ktoré nepoznáme, nemôžeme mať stopercentnú istotu, ze ho dokážeme prečítať (správne). Táto skutočnosť je daná predovšetkým jazykovým vývinom a faktom, že fonetický plán sa väčšinou vyvíja viac a rýchlejšie, než ortografia (zápis jazyka).
Takže nám z toho vyplýva to, že pri čítaní textu v jazyku, ktorý je nám známy, v drvivej väčšine prípadov čítame „slová“ ako celky (teda slová, ktoré poznáme, máme ich vo svojej lexike – slovná zásoba), a nie jednotlivé znaky (písmená). Dôkazom toho môže byť mimo iné aj fakt, že pri čítaní textu v rodnom jazyku nezriedka čitateľ prehliadne chybu či preklep.

Pre čítanie „slov“ si dovolím zaviesť japonský termín kotobajomi. Pre čítanie znakov si dovolím zaviesť japonský termín modžijomi.
Vďaka tomu, že anglický hovorca pozná slovo „meant“, prečíta ho pomocou kotobajomi správne ako [ment] a nie ako [mi: nt] (čo by bolo modžijomi). Podobne v prípade slova „read“, z kontextu hovorca pozná, či ide o participium či minulý čas, a má teda použiť kotobajomi [red], či ak sa jedná o „slovo, ktoré sa vyslovuje [ri: d]“, a môže teda použiť modžijomi.

V japončine funguje kotobajomi a modžijomi podobne. Teda ak hovorca nepozná dané slovo, nemôže použiť na prečítanie kotobajomi. Môže síce použiť modžijomi (pokiaľ bude čítanie znaku poznať), ale nikdy nemá istotu, že slovo prečíta správne (že prečíta to „správne slovo“). Ku kotobajomi sa určite ešte v budúcnosti vrátim. Nateraz ale zostanem u modžijomi japonských kandži.

V japončine existujú dve zakladné čítania znaku: on’jomi 音読み a kun’jomi 訓読み. Povedzme si niečo ku každému z nich.

On’jomi – sinojaponské čítanie
Ako som spomenul v minulom príspevku, každý jazykový znak má dve zložky: označujúcu (formu) a označovanú (obsah). Kandži nie sú výnimkou. Už pri svojom vzniku v starovekej Číne sa spájali určité významy s fonetickými jednotkami jazyka, a získavali tak svoje čítania. Pri ich prechode do japončiny si ponechávali svoje pôvodné čínske čítanie aj významy. Prečo teda nepoužívam pre on’jomi označenie „čínske čítanie“ a hovorím mu „sinojaponske“? Háčik je v tom, ze čínština bola (a je) foneticky značne odlišná od japončiny. Japonci pri výslovnosti čínskych slov aplikovali svoj vlastný foneticko-fonologický systém (teda výslovnosť japončiny), a vzhľadom k jeho odlišnosti od systému čínštiny došlo k istému „skomoleniu“ (alebo presnejšie snáď len k priblíženiu sa správnej čínskej výslovnosti). Skúsme si uviesť príklady na podobnú situáciu v češtine.
Čeština neobsahuje foném / ľ /, ktorý v slovenčine je, napr. „ľúbiť“. Tento foném sa však vyskytuje napr. v španielčine (štandardnej „Madridskej“), kde sa zapisuje nie ako „l“ s háčikom (mäkčeňom), ale ako „ll“. V češtine sú tomuto fonému zvukove najbližšie fonémy / l / a / j /. Pri čítaní španielskych slov, ktoré obsahujú „ll“ teda väčšina česky hovoriacich použije najbližší podobný zvuk z češtiny. Meno ostrova Mallorca teda prečítajú buď ako [Malorka], [majorka] alebo kombináciu oboch [Maljorka] (je otázka, do akej miery je verzia [Malorka] spôsobená neznalosťou španielskeho pravidla pre čítanie „ll“). Všetky tri možnosti sú však len približné, pretože správna výslovnosť (čítanie) je [Maľorka].
Podobne je to s anglickými slovami (i s tými, ktore čeština prevzala). Jeden príklad za všetky -„žiletka“; o). Správne slovenské čítanie by bolo [Džiletka]

Podobnú vec, akú urobila čeština s menom pána King C. Gilletteho, urobila japončina s čínskymi čítaniami znakov (a často jednoslabičné čínske čítanie premenila na viacslabičné) – a sinojaponské čítanie bolo na svete. Kandži však neprešli do japončiny všetky naraz v jeden moment. Väčšina znakov sa do Japonska dostala viackrát a z rôznych oblastí Číny (kde sa v závislosti na dialekte často čítali odlišne). Preto majú kandži v japončine väčšinou viac než jedno sinojaponské čítanie. On’jomi sa väčšinou delia do štyroch skupín:

a) Go-on – čítanie pôvodom z Čínskej oblasti Wu (v blízkosti dnešného mesta Shanghai), ktoré do Japonska prišlo v 5. a 6. storočí n.l. Najčastejšie sa používa pre budhistickú terminológiu (práve preto, že prvé znaky sa do Japonska dostali s budhistickými textmi);
b) Kan-on – Najčastejšie on’jomi, pochádzajúce z čias čínskej dynastie Tchang (7. – 9. stor. n.l.);
c) Tō-on – čítanie z čias neskorších dynastií Song a Ming;
d) Kan’jō-on – čítanie, spôsobené chybným čítaním, ale stalo sa súčasťou japončiny. Toto by sme ale skôr mohli zaradiť medzi kotobajomi.

V minulom článku som spomenul, že existujú aj znaky, ktoré vznikli až v Japonsku, napr. 畑. Tieto znaky sinojaponské čítanie nemajú. Aj tu sa však nájdu výnimky (teda znaky, ktoré vznikli v Japonsku a sinojaponské čítanie im bolo dodatočne pridelené), napr. 働 (ktorý má on’jomi [Do]).

Kun’jomi – japonské čítanie
Napriek tomu, že pred príchodom kandži nemala japončina vlastný písomný systém, bola plne rozvinutým jazykom, ktorý obsahoval veľa slov pre opis mimojazykovej reality. S príchodom kandži tieto slová nezanikli, ale pre ich zapisovanie sa začali používať čínske znaky s rovnakým (či približným) významom. Tým znaky získali v japončine tzv. kun’jomi – japonské čítanie. Rovnako ako v prípade sinojaponského čítania môžu mať znaky viacero kun’jomi alebo žiadne. Príkladom prvej situácie je znak pre „východ“ (svetovú stranu) 東, ktorý so sebou do japončiny priniesol sinojaponské čítanie [to]. V japončine však existovali dve slová pre „východ“ – higaši a azuma, a znak sa preto začal používať pre zápis oboch (a získal teda dvojo kun’jomi). Príkladom druhej situácie je znak 寸, ktorý sa niekedy do slovenčiny prekladá ako „palec“, označujúci čínsku dĺžkovú mieru sun (čo je taktiež on’jomi tohto znaku). Pre tú japončina nemala ekvivalent, a preto má znak dnes iba on’jomi a žiadne kun’jomi.

Nanori
Špecifickým čítaním kandži je ich čítanie pri použití vo vlastných menách či miestnych názvoch – tzv. nanori. Väčšinou mávajú blízko ku kun’jomi. Ešste sa k tomuto čítaniu dostaneme, až budeme hovoriť zvlášť o kotobajomi.

Atedži
Pre kandži, ktoré sa používajú len pre svoju fonetickú hodnotu ( „formu“, nie obsah), sa používa označenie atedži (priradené znaky). Príkladom môže byť použitie znaku s významom „sushi“ 寿司. Atedži sa tiež používali pre zápis výpožičiek alebo cudzích mien pred tým, než sa pre to isté začala používať katakana. So slovami, ktoré sa pomocou atedži zapisujú nemajú tieto znaky žiadnu historickú či etymologickú spojitosť (ich použitie je teda čiste otázkou konvencie), aj keď sa táto spojitosť často snažila byť umelo vytvorená. Príkladom môže byť zápis slova kurabu (jedná sa o výpožičku anglickeho slová „club“) pomocou znakov 倶楽部. Tieto znaky boli vybrané nielen preto, že je možné ich foneticky prečítať ako [ku], [ra] a [bu], ale tiež preto, že majú približne význam „spolocne“, „zabava“ a „misto“ ( „sekcia“) . Aj o atedži sa ešte zmienime pri rozprávaní o kotobajomi.

Kedy použiť ktoré čítanie?
Keďže kotobajomi hrá pri čítaní textu zásadnú úlohu, načrtneme si používanie modžijomi (on’jomi a kun’jomi) v japončine len veľmi všeobecne (a skôr z hľadiska štatistického výskytu než ako jednoznačné pravidlo).
On’jomi sa väčšinou používa pri čítaní sinojaponských zloženín (pozri vyššie), taktiež preto, že tieto slová boli do japončiny prevzaté spolu s kandži. Prevzaté boli buď preto, že pre daný koncept v japončine slovo neexistovalo, alebo preto, že prevzaté slovo znelo lepšie, elegantnejšie (čo bolo dané predovšetkým tým, že čínština bola vďaka kultúrnej nadvláde Číny v regióne módna a „in“ . Podobná vec sa koniec koncov deje aj v iných jazykoch. Angličtina prebrala veľa slov z latinčiny či normanskej francúzštiny. V slovenčine dnes zase skôr počujete „biznismen“ než „obchodnik“  a pod.).

Kun’jomi sa najčastejšie používa pri čítaní japonských slov, tzv. jamatokotoba (ako už bolo uvedené vyššie). Často ide o viacslabičné slová, ktorých gramatické morfémy (predpona, prípona, koncovky) bývajú zapísané kanou (ktorá sa v týchto prípadoch nazýva okurigana).
V určitom množstve prípadov sa pre zápis jedného japonského slova použila viacero znakov (ktoré teda majú rovnaké kun’jomi), a výber konkrétneho znaku sa následne vyznačuje jemnou významovou nuansou. Napríklad slovo naosu, ak je zapísaný znakmi 直す, má zhruba význam „opraviť“ či „spraviť“ (nejakú vec). Ak je však zapísané znakom 治す, má význam zhruba „vyliečiť sa“ (z choroby) či, ako sa niekedy ľudovo hovorí, „spraviť sa“.
Niektoré zloženiny zasa kombinujú kun’jomi s on’jomi (niekedy aj viacero, a tvoria pritom jedno slovo).

Záverom
Som presvedčený o tom, že mnohí z vás majú v problematike kandži už poriadny chaos. Možno už niektori začínajú chápať, prečo je písomný systém v japončine považovaný za najzložitejší na svete. A to sme ešte poriadne nerozoberali kotobayomi, kanu, romadži … Možno si mnoho z vás položilo otázku: prečo teda japončina tak zložitý systém nenahradí nejakým jednoduchším?
O tom všetkom vsak až niekedy nabudúce.