27 december, 2018 - 21:57
27. deň, 12. mesiac, 30. rok éry Heisei
平成三十年月二十七日

Japončina. Záhadná, exotická, príťažlivá ... Ale aký jazyk to je v skutočnosti? A čo to je vôbec jazyk? Existuje na jednoduché otázky jednoduchá odpoveď? A ma japončina niečo spoločné s arabčinou?
Ale čo to vlastne tá japončina je? Pokúsim sa to aspoň trošku načrtnúť. Nebude to jednoduché, jednoznačné a najskôr ani ľahko pochopiteľné. Tak ale pekne od začiatku ...

Čo je to jazyk? Ponechajme teraz bokom význam slova "jazyk" ako orgánu v ústach, a zamerajme sa na jeho metonymický význam - teda na význam "ľudská reč". Definícií toho, čo je to jazyk, existuje veľa, lingvisti neustále bádajú, vylepšujú súčasné, či vymýšľajú nové definície toho, čo je objektom ich skúmania. Dokonalá definícia (teda taká, s ktorou by súhlasili všetci lingvisti), zatiaľ nie je. Avšak vo väčšine tých doterajších figuruje slovo systém. Pre naše potreby si teda zatiaľ stanovme, že

Jazyk je systém.

Chápte to ako súbor určitých elementov, medzi ktorými existujú určité vzťahy a ktorý funguje ako celok. Týmito elementami môžu byť slová, vety, frázy, texty a podobne. Tieto elementy veľmi často nie sú presne ohraničené, prelínajú sa, či splývajú. Celý systém tak má veľa špecifických vlastností a funkcií (oproti iným systémom). Pomáha nám mimo iné komunikovať, vyjadrovať svoje pocity, vykonávať činnosti a tiež spoznávať okolitý svet. Pre bližšie skúmanie jazyka ako takého nam môže pomôcť, ak ho rozčleníme na tzv. plány:

  • fonetický plán - Skúma ho predovšetkým veda nazývaná fonetika
  • fenologický plán - Skúma ho fonológia
  • morfologický plán - Skúma ho morfológia
  • syntaktický plán - Skúma ho syntax
  • lexikálny plán - Skúma ho predovšetkým lexikológia, ale taktiež lexikografia, etymológia a niektoré ďalšie vedy
  • Fonetika skúma všetky zvuky, ktoré sa v danom jazyku dajú vyprodukovať a použiť. Fonológia skúma, aké sú medzi nimi vzťahy, a aké sú ich vzťahy k jazyku ako celku. Morfológia sa zaoberá skladaním zvuku do väčších jednotiek, ktoré majú nejaký význam. Syntax skúma skladanie týchto jednotiek do zložitejších celkov, a väzby medzi nimi. Lexikálny plán potom zahŕňa slovnú zásobu. Jednotlivé plány sa vzájomne ovplyvňujú (predovšetkým tie susedné), a ako som už spomenul, nie sú medzi nimi presné hranice. Preto sa niekedy hovorí o pláne foneticko-fonologickom, o morfosyntaxi a pod. Okrem toho niektorí jazykovedci poukazujú na nutnosť skúmať v jazyku aj ďalšie veci, väčšie celky, texty, taktiež, ako sa jazyk mení s ohľadom na spoločnosť, to, ako ľudia jazyk vlastne používajú a pod. To všetko, čo som tu teraz napísal, sa niekedy môže zdať príliš zložité (aj keď som to veľmi zostručnil) a snáď aj zbytočne. Aj tak nám to pomôže v našom hľadaní nejakého použiteľného pohľadu na jazyk - a konkrétne na japončinu.

    Ako sa na jazyk dívať? V lingvistike existujú dva základné spôsoby náhľadu na jazyk: synchrónny a diachrónny. Synchrónne hľadisko skúma jazyk ako celok v jeho určitom časovom bode, väčšinou teda to, ako vyzerá súčasný jazyk (alebo ako vyzeral jazyk v konkrétnom období v minulosti). Oproti tomu diachrónne hľadisko skúma na jazyku to, ako sa vyvíja, mení s postupom času. Jazyk sa totiž chová v podstate ako živý organizmus. Vznikne, vyvíja sa, mení sa, a môže aj zaniknúť (potom o ňom hovoríme ako o "mŕtvom jazyku"). Paralel medzi jazykom a inými živými organizmami časom objavíme ešte viac.

    Koľko je na svete jazykov? Na tom sa lingvisti nikdy nezhodli. A asi ani nezhodnú, pretože zásadným problémom je, že neexistujú jednotné kritériá, ktoré by rozlíšili dialekty od jazyka. Kde končí dialekt a začína iný jazyk? Niektoré jazyky sú si predsa často vzájomne zrozumiteľnejšie, než niektoré dialekty vnútri niektorých jazykov. Okrem toho pripomínam, že jazyky sa neustále vyvíjajú. Vznikajú nové (oddeľovaním sa dialektov, či zlučovaním jazykov), umierajú. V neposlednom rade tu hrá pomerne zásadnú úlohu politika ... Aby som to zhrnul, jazykov je na svete veľa, ale nevieme koľko presne.

    Ako jazyky klasifikovať? Aj keď je ich veľa, majú často medzi sebou veľa spoločného. Na základe toho ich môžeme klasifikovať a združovať do väčších skupín. Skupiny sa môžu líšiť práve podľa kritérií, ktoré pre klasifikáciu použijeme. Najčastejšie sa používajú tieto tri kritériá:

  • oblastná klasifikácia - na základe toho, kde sa jazyk nachádza
  • genetická klasifikácia - na základe príbuznosti jazyka s iným/i jazykom/mi
  • typologická klasifikácia - na základe stavby a štruktúry jazyka
  • Oblastná klasifikácia sa uplatňuje najmenej. Obzvlášť v dnešnom globálnom svete, kde môžeme jeden jazyk počuť na úplne protiľahlých miestach planéty. Z tohto hľadiska sa japončinou najviac hovorí v Japonsku a juhovýchodnej Ázii (Kórei, Číne, Tajwane), ale hovorí ňou taktiež veľa emigrantov, či ich potomkov (predovšetkým v Brazílii, Peru, Severnej Amerike, na Hawai apod.). Určite sa nájdu miesta, kde sa japončina a arabčina používaju súbežne.

    Genetická klasifikácia vychádza z vyššie spomínaného diachrónneho hľadiska. Delí jazyky do tzv. jazykových rodín, ktoré bývajú často rozvetvené, či členené do väčších či menších skupín. Slovenčina a angličtina napríklad spadajú do rodiny indoeurópskych jazykov. Bližšie potom slovenčina do rodiny slovanských, ešte presnejšie západoslovanských jazykov, zatiaľ čo angličtina patrí k jazykom germánskymi, presnejšie západogermánskym. Slovenčina a angličtina sú teda do istej miery príbuzné jazyky - majú spoločný prajazyk (ktorý sa niekedy nazýva "indoevropčina"), z ktorého sa postupným vývojom oddelili väčšie celky, ktoré sa ďalej delili a pod. Treba zdôrazniť, že je to práve genetická klasifikácia, pri ktorej hrajú dôležitú úlohu nejednotné kritériá pre jazyky a dialekty (pozri vyššie).
    Z hľadiska príbuznosti spadá japončina do tzv. skupiny izolovaných jazykov, teda takých, u ktorých nebolo jednoznačne dokázaná priama príbuznosť s inými jazykmi či rodinami. Aj keď niektorí jazykovedci vidia podobnosti s kórejčinou (ktorá je tiež izolovaným jazykom), či s tzv. altajskými jazykmi (kam patrí napr. mongolčina alebo jazyk Ainov, ktorý s japončinou nijako príbuzný ani podobný nie je), či s tzv. austroneskými jazykmi (kam patrí napr. jávčina či malajčina), väčšina sa zhoduje, že dôkazy o príbuznosti japončiny s inými jazykmi sú nepresvedčivé. Maximálne by sme mohli japončinu zaradiť do rodiny tzv. japonických jazykov (kam by okrem japončiny samotnej spadali ešte rjúkjúština a pár ďaľších okinawských jazykov).
    Z genetického hľadiska teda japončina nie je príbuzná ani s arabčinou, ktorá patrí do skupiny afro-ázijských (podskupiny semitských) jazykov.

    Typologická klasifikácia neberie na príbuznosti ohľad (aj keď veľmi často príbuzné jazyky sú tiež jazykom rovnakého typu). Berie do úvahy to, ako jazyk vyzerá a ako funguje, teda predovšetkým jeho vnútorný systém. Pri typologickej klasifikácii sa najčastejšie používajú dve kritériá:

  • syntaktické (Poriadok slov vo vete s ohľadom na syntaktické kategórie - či vetné členy)
  • morfologické (to, ako jazyk vyjadruje gramatické kategórie, ako napr. číslo, čas, rod, funkciu vo vete a pod.)
  • Podľa syntaktického hľadiska je japončina jazykom typu SOV (subject-object-verb, teda podmet-predmet-prísudok), zatiaľ čo arabčina je jazykom typu VSO (arabčina teda v základe radí slová za sebou v poradi prísudok-podmet-predmet).
    Z morfologického hľadiska existuje niekoľko základných typov jazyka:

  • syntetický - tie pri vyjadrovaní gramatických kategórií pracujú so stavbou slova
  • analytický - tie pri vyjadrovaní gramatických kategórií pracujú so stavbou vety
  • amorfný (beztvarý) - tie fungujú predovšetkým na základe kontextu (radi sa sem napr. stará čínština)
  • Syntetické jazyky môžeme rozdeliť na podskupiny:

  • flexívne - sem sa radí napríklad slovenčina
  • introflexívne - sem sa radí napríklad arabčina
  • aglutinačné - sem sa radí napríklad japončina
  • polysyntetické - sem sa radí napríklad inuktitut (inuitský jazyk, ktorým sa hovorí nekde v Kanade)
  • Aký je medzi nimi rozdiel? Najlepšie asi bude uviesť to na príklade. V slovenčine môžeme povedať "telo ženy", pričom koncovka -y v slove "ženy" (teda pôvodné slovo "žena" sa zmenilo) označuje onen privlastňovací vzťah. V analytických jazykoch (napr. angličtine, španielčine a pod.) musíme podobný vzťah vyjadriť opisom (väčšinou pomocou predložiek) - "a/the body of a woman", "un/el cuerpo de una mujer" (pričom slovo "woman" ani " mujer "sa nemení).
    Ako je to so syntetickými jazykmi? Polysyntetické tvoria dlhé slová z rôznych slovných druhov, ktoré sa často prekladajú celými vetami. Napríklad slovo "tavvakiqutiqarpiit" z jazyka inuktitut, by sa do angličtiny voľne dalo preložiť ako "Do you have any tobacco for sale?". V introflexívnej arabčine dochádza k zmene vo vnútri slová (väčšinou sa menia samohlásky). Napr. základ "k-t-b" významom vyjadruje zhruba niečo, čo má spojitosť s písaním. Slovo "katab" potom znamená "písať", slovo "kataba" znamená "napísal", slovo "kuttib" znamená "byť prinútený písať", slovo "kaatib" znamená "spisovateľ", slovo "kita:b" znamená "kniha" apod.
    Aglutinačné jazyky prilepujú koncovky (či tzv. afixy) k základu slova. To, pravda, robia aj flexívne jazyky. Aký je teda medzi tými dvoma typmi rozdiel? Koncovka vo flexívnych jazykoch väčšinou obsahuje viac než jeden význam. Napríklad v slovenčine koncovka -l v slove "robil" označuje nielen minulý čas, ale taktiež 3.osobu jednotného čísla, a mužský rod. Koncovky v aglutinačných jazykoch majú len jeden význam. Príklad: v japončine máme základ slova "aka" (červený). Ak prilepíme koncovku neminulého koncového tvaru -i, dostaneme "akai" (červený, byť červený a pod.). Ak prilepíme adverbiálnu koncovku -ku, dostaneme príslovkou "akaki" (červene). K tomu môžeme prilepiť koncovku pre vyjadrenia záporu -na, a k nej opäť koncovku neminulého tvaru -i. Dostaneme "akakunai" (nebyť červený). Minulý zápor dostaneme prilepením koncovky pre minulý čas -katta namiesto koncovky pre tvar neminulý -i. Dostaneme "akakunakatta" (nebol červený) a tak ďalej.
    Podobne ako japončina fungujú aj ine aglutinačné jazyky, napr. maďarčina, fínčina, turečtina, kórejčina a iné.

    Námietky? Môžete samozrejme namietnuť, že predsa ono "telo ženy" sa ale v japončine môžete povedať "josei no karada" (prípadne "onna no karada" či inak podobne). A to je predsa prípad rovnaký ako v analytických jazykoch... A máte pravdu. Žiaden jazyk totiž nie je výlučne aglutinačný, výlučne flexívny, výlučne analytický a pod. V jednom jazyku býva väčšinou zastúpenie viacerých typov. V angličtine nájdeme prvky syntetické (napr. koncovku -s v slovesách ako "works", pre vyjadrenia 3.osoby jednotného čísla), v slovenčine zase prvky analytické ( "bol som", "bol si") či aglutinačné ( "najneobvyklejší", "naj-" vyjadruje superlatív, "ne-" zápor atď.) apod. Typologická klasifikácia sa potom odohráva na základoch prevažujúceho typu. Môžeme teda povedať (z typologického hľadiska), že kým slovenčina je prevažne flexívny jazyk, japončina je prevažne aglutinačný jazyk. Ani v tomto bode teda spojitosť s arabčinou nenájdeme.

    Zhrnutie. Snáď by sme mohli japončinu zhrnúť zhruba takto:

    Japončina je aglutinačný jazyk (so základnou stavbou vety SOV), ktorým hovorí okolo 127 milióna ľudí prevažne v Japonsku, a ktorý z genetického hľadiska nie je príbuzný so žiadnym iným jazykom (a tvorí teda jazykovú rodinu sám o sebe).